Vodný hrad Šimonovany

Svojou polohou a históriou bolo mesto vždy predurčené na to, aby ho ľudia vyhľadávali aj na relax a oddych. Územie mesta, ktoré je lemované pohoriami Vtáčnik, Tríbeč a Strážovskými vrchmi je priamo zasadené do krásnej scenérie týchto pohorí.

Nielen krásna príroda a jej bohatstvo, ale i kultúrne pamiatky si zaslúžia pozornosť každého vnímavého návštevníka. Hoci môže panovať domnienka, že mladé mesto, akým Partizánske je, sa nemá čím pýšiť, opak je pravdou. Práve na území Partizánskeho – v mestskej časti Šimonovany – sa nachádza snáď najvýraznejšia pamiatka mesta. Je ňou kaštieľ, ktorý sa dnes považuje za najstarší doposiaľ stojaci kaštieľ na Slovensku – Vodný hrad Šimonovany.

Vodný hrad leží mimo hlavného ťahu v mestskej časti Šimonovany na voľnom priestranstve medzi zástavbou rodinných domov. Prvá písomná zmienka z roku 1260 hovorí o obci Symoni. Pomenovanie obce súvisí so šľachtickým rodom, ktorému patrila. Rod Šimoniovcov vlastnil kaštieľ od jeho počiatku až do vymretia rodu v 20. storočí. Goticko-renesančný kaštieľ nadobudol svoje súčasné obrysy v 15. storočí, keď v roku 1420 kráľ Žigmund povolil miestnym pánom zo Šimonovian prebudovať svoju obrannú pevnosť. Už dávno predtým však na tomto mieste stál neskororománsky hrádok pozostávajúci z obrannej veže, ktorá bola dômyselne situovaná v meandri rozvetvenej rieky Nitry. Práve kvôli týmto skutočnostiam sa objekt nazýva Vodný hrad. Okrem prirodzenej vodnej prekážky stavbu chránilo viacero umelých valov a priekop. Obranná veža obdobného charakteru mala v tejto lokalite strategický význam. Ponitrím totiž viedla dôležitá obchodná cesta.

V 15. storočí sa stavba rozrástla o obytný dvojpodlažný palác a mohutnú vstupnú vežu. Pôvodne gotická stavba dostala renesančný ráz v prieb

ehu 16. a 17. storočia. Koncom storočia 19. sa uskutočnila posledná veľká prestavba kaštieľa v Šimonovanoch. Niesla sa v duchu historizujúceho romantizmu a snažila sa priblížiť podobe kaštieľ z čias renesancie.

Vodný hrad postupne prečkal vojny, povodne, požiare a zachoval sa až do súčasnosti, čo nemožno vravieť o rode Šimoniovcov, ktorý vymrel po meči i po praslici. Poslední majitelia, ktorí vo vodnom hrade aj žili, skúsili na vlastnej koži chudobu a biedu, ktorá sa v kaštieli zabývala po konci druhej svetovej vojny. Elemír Šimoni (1886 – 1935) – posledný mužský potomok rodu zanechal po svojej smrti v kaštieli už len svoju matku, manželku a dcéru. Najväčšie útrapy si prežila elemírova dcéra – Mária Lujza Šimoniová, ktorá ako slobodná a bezdetná zomrela v roku 1971. Po jej smrti bol už aj tak chátrajúci kaštieľ vyrabovaný a nechaný napospas osudu.

V rokoch 1985 až 1988 sa v priestoroch Vodného hradu Šimonovany uskutočnil odborný archeologický výskum. Koncom deväťdesiatych rokov 20. storočia prebehla prvá významná rekonštrukcia celého objektu, na ktorom zanechal svoju stopu ničiteľ čas. Posledná významná obnova Vodného hradu v Šimonovanoch sa uskutočnila v roku 2015.